17.5.2011
Časť: 4
Júúúú... , ale naozaj sa moc neozývam. Pomáhal som paničke učiť sa na skúšky a písať bakalársku prácu, lebo bezo mňa by to určite nezvládla.
No nemôžem tvrdiť, že sme ju písali 3 roky, ale tie tri roky som jej pomáhal s poznámkami a aj sa pripravovať na testy, aby dostala pekné písmenká do Indexu a Ais - u. Aspoň tak mi to vravela, že to sa tam potom zapisuje. Ja sa do toho nevyznám.
Za ten čas som povyvádzal dosť nezbedností. Panička mi kúpila aj nové oblečenie. Mám riflovku a rifle, to baby na mňa hľadia, keď idem. A ešte aj teplučkú bundičku, ktorú som v zime nosil. Tak mi bolo v nej super. No a ja sa rád zavše predvádzam, tak som chodil trocu namyslene, čo nie je pekné, ale ja sa polepším.
9.4.2008
Časť: 3
Dlho som sem nič nenapísal, ale nemal som veľa času. Venoval som sa činnostiam, ktoré mám veľmi rád.
Tak raz som zas niečo vyviedol. Keďže som havko, ktorý má rád všetkých psíkov a hlavne fenky, tak keď sme boli na prechádzke, ušiel som za jednou slečnou. Panička ju nevidela, ale ja som ju cítil a môj ňufáčik ma nikdy ešte nesklamal. Chúďa...zase na mňa kričala, volala a ja nezbedník jeden som na to kašlal a robil som sa, že ju vôbec nepočujem. Prišlo mi jej ľúto, tak som sa vrátil a nechal som slečnu slečnou, lebo panička mi je nadovšetko. Raz som sa takto rozbehol za psíkom, chcel som sa sním hrať a on začal do mňa štekať - nadávať mi a ešte ma aj zahryzol. Našťastie som mal na sebe bundičku, tak sa mi nič nestalo. Od vtedy už panička dáva pozor a musí zbadať psíka skôr kao ja, lebo ja som nepoučiteľný a určite by som sa zas rozbehol, aby som sa pohral. No má moja milá panička pravdu, keď mi dohovára, že každý psík nie je kamarát a nechce sa so mnou hrať. Asi ju začnem počúvať, lebo vo veľa veciach má pravdu.
22.2.2008
Časť: 2
Môj ďalší príbeh bude o tom, ako doma zavše niečo vyvediem. Keďže som temperamentný psík, čo je o bišónikoch známe, tak stále niečo musím robiť. Mám síce hračky, ale s tými sa mi stále nechce hrať a kto by sa už hral sám?
Tak vtedy provokujem, pískam a vynútim si, aby sa so mnou niekto hral. Ja viem, nie je to pekné odo mňa, hlavne keď panička príde z práce a hneď ide so mnou von, tak si chce trochu oddýchnuť. Lenže ja jej nedám pokoj, lebo mi celý deň chýba a potom si chcem vychutnať každú minútku jej pozornosti a chcem byť s ňou.
Nakoniec po niekoľkých v poslednom čase už len sekundách sa začneme hrať chytky, alebo sa hráme s loptou. raz sa mi stalo, že keď sme sa takto pekne hrali, tak som nechciac trafil do mjej paničky a tá zletela ako lístie na jeseň zo stromu. Potom som ju ľutoval, čo sa jej asi veľmi nepáčilo, lebo sa nemohla ani postaviť,lebo som ju celú olizoval a poskákal som ešte aj po nej...ja som ale dakedy trdlo. Musím sa asi trochu zmeniť, ale dá sa to? Keď ja som spokojný taký aký som. Ale viem, že som dakedy strašne otravný, ale čo už mám robiť? Asi pôjdem do dákej poradne, alebo keď nebude nik doma, tak nejak labkou dáku poradňu vytočím, nech mi povedia, ako sa mám správať a svoj temperament trochu stlmiť. Ale keď ja sa tak strašne viem tešiť, že za to vlastne ani nemôžem.
End 2. časti
8.2.2008
Časť: 1
Začnem celkom od začiatku. Keď som bol ešte celkom maličké šteniatko, bol som veľmi nezbedný, ale to mi zostalo do dnes.
Moja panička nepracovala, tak sme sa chodili túlať po prírode, kde som chcel dobehnúť vtáčika, ale vtedy som ešte nechápal, prečo sa mi to nepodarilo a on zmizol vo vzduchu. Teraz to už viem. Moja panička na mňa kričala Brocky, Brocky poď sem, vráť sa, ale ja som to nebral vôbec do úvahy, lebo ma zaujímalo len to operené čudo, čo mi zmizlo pred ňufáčikom. Však som sa chcel iba hrať. Ale potom som sa vrátil, lebo som sa bál, že sa stratím a už nenájdem teplo domova. Panička nevedela, či ma má vyhrešiť, alebo sa tešiť, že ma vidí, tak ma teda najprv vyhrešila a potom ma vystískala.
Čo mi bolo čudné, tak stále, keď sme išli von na mňa dávala červenú bundičku. Najprv ma doma merala, potom niečo strihala a nakoniec vrčala na takej čudnej veci a vzniklo z toho to, že ma do toho navliekla. No hoci táto bundička ako to nazvala bola červená a ja som predsa chlapec, bol som celkom rád, po nejakej dobe, že mi to dáva, lebo vonku bolo stráááášne veľa snehu, že ma nebolo ani vidieť a hlavne keď som vyšiel z teplučkej izbičky von, tak mi to pomohlo, aby mi nebola taká zima.
Raaz som sa zase chcel hrať s kačičkami. Boli na kraji rieky Hron, tak som sa rozbehol za nimi, ale zmizli do vody a váhal som, či nepôjdem aj ja za nimi, ale keď som videl, aké veľké kryhy plávajú po vode, radšej som cúvol, ale predsa som tak trochu bol rozhodnutý ísť za nimi. Vtedy som tiež riadne vystrašil moju dobrú paničku. Teraz už také veci nerobím, lebo nechcem, aby dostala infarkt. Kto by sa potom o mňa tak dobre staral? Bez nej by som nechcel zostať. Mám ju rád a každú chvíľu využijem na to, aby sme boli spolu. Aj telku spolu pozeráme na gauči. A keď ide jesť, tak vždy sa niečo dobré ujde aj pre mňa. Najradšej som, keď je syr. Ten mám najradšej, ale zjem všetko. Nie som prieberčivý. Od citróna, zeleniny, ovocia až po mäso. Aj chlebík mám rád. Som veľmi rád, že ma nekŕmi iba granulami.
End 1. časti.